Až Zuzkin otec nám to vysvetlil jednou vetou: "Vy ste vlastne prešli zo Žiliny do Vrútok - peši, a cez kopec."
Túra to bola veľmi pekná, počasie nám prialo, aj sme so Zuzkou kráčali celkom dobrým tempom. Ľudí sme stretli len pár, aj to po väčšine čučoriedkárov, ktorí sa už vracali domov s plnými vedrami.
Po príchode na Minčol sme si spravili menšiu prestávku, aby sme urobili zopár fotiek a poobzerali si Žilinskú aj Martinskú dolinu z výšky. (fotky pripojím neskôr).
Po približne 15 minútach sme sa už vybrali ďalej smerom ku Krížave. Cestou sa už neudialo skoro nič zaujímavé. Vravím skoro pretože sa udialo naše stretnutie s vretenicou. Tá si pri našom stretnutí s chuťou zasyčala, Zuzka zase zakričala. Keďže sa príliš rýchlo stratila v kríkoch nestihol som ju odfotit. Navždy však zostane v našich spomienkach.
Na Martinských holiach sme ešte chvíľu pozorovali paraglidistov čakajúcich na vietor. Nás to čakanie omrzelo asi po desiatich minútach, tak sme sa radšej vybrali dole lúkou smerom na Vrútky. Paraglidisti sa nakoniec vetra dočkali, dokazujú to aj fotky, ktoré pripojím čoskoro.
Cesta dolu bola asi daňou za celý ten krásny deň, čo sme zažili. Nechcem si radšej ani tipnúť, koľko kilometrov sme prešli po asfaltke dolu k ATC Turiec. Odspievali sme asi všetky ľudovky čo sme poznali, bolo nám do smiechu aj do plaču, ale hlavne nás strašne boleli nohy. Ale zvládli sme to - vo Vrútkach sme nasadli na MHD na stanicu a zo stanice zase na rýchlik do Žiliny.
Po príchode na Minčol sme si spravili menšiu prestávku, aby sme urobili zopár fotiek a poobzerali si Žilinskú aj Martinskú dolinu z výšky. (fotky pripojím neskôr).
Po približne 15 minútach sme sa už vybrali ďalej smerom ku Krížave. Cestou sa už neudialo skoro nič zaujímavé. Vravím skoro pretože sa udialo naše stretnutie s vretenicou. Tá si pri našom stretnutí s chuťou zasyčala, Zuzka zase zakričala. Keďže sa príliš rýchlo stratila v kríkoch nestihol som ju odfotit. Navždy však zostane v našich spomienkach.
Na Martinských holiach sme ešte chvíľu pozorovali paraglidistov čakajúcich na vietor. Nás to čakanie omrzelo asi po desiatich minútach, tak sme sa radšej vybrali dole lúkou smerom na Vrútky. Paraglidisti sa nakoniec vetra dočkali, dokazujú to aj fotky, ktoré pripojím čoskoro.
Cesta dolu bola asi daňou za celý ten krásny deň, čo sme zažili. Nechcem si radšej ani tipnúť, koľko kilometrov sme prešli po asfaltke dolu k ATC Turiec. Odspievali sme asi všetky ľudovky čo sme poznali, bolo nám do smiechu aj do plaču, ale hlavne nás strašne boleli nohy. Ale zvládli sme to - vo Vrútkach sme nasadli na MHD na stanicu a zo stanice zase na rýchlik do Žiliny.
Comments