Vtedy keď väčšina ľudí čakala na príchod jari, my sme sa ešte veselo lyžovali v Spálenej doline. S dosť veľkým oneskorením vám o tom píšem.
Chata bola dohodnutá už dlho vopred, všetci dostatočne nažhavení (celá kapela s priateľkami, manželkami a deťmi). Ja osobne som pochybnosti o vydarenej akcii nemal, jediné čo bolo pre mňa neznámou bol výkon mojej mladšej sestry Veroniky, ktorú som na lyže chcel zobrať prvý krát.
No ale pekne po poriadku. Príchod do Habovky v norme. Cesta bola dosť dlhá a aj kvôli nášmu neskorému odchodu zo Žiliny sme prišli k domu, v ktorom sme mali prebývať až neskoro večer. Nasledovalo samozrejme privítanie s všetkými účastníkmi lyžovačky, večera no a potom pospevovanie pri gitare a fľaške do neskorých nočných hodín, niektorí tiež do skorých ranných (resp. plynulý prechod do nasledujúceho dňa).
Tým, ktorí si šli ľahnúť skôr sa samozrejme vstávalo podstatne ľahšie a ich výkony na svahu sa s tými, ktorí hviezdili noc predtým, nedali porovnávať. Sneh a vidina možno poslednej lyžovačky však lákali až natoľko, že sa lyžovalo aj napriek miernej únave a ťažobe na žalúdku.
Naša úloha bola jasná - naučiť Veroniku lyžovať. Prvá jazda vyzerala ako tak dobre (keďže sme sa spustili na najmiernejšej somárskej lúke akú sme našli) a tak sme si povedali, že nebudeme sušiť dosť mastné lístky vo vreckách a vyjdeme si hneď až na vrch svahu. Tam to už vyzeralo s Veronikou trochu horšie ale po pár pádoch sa už dokázala na lyžiach udržať bez problémov a zlyžovať aj celý svah (preto jej patrí moja veľká pochvala).
Na druhý deň nám dokonca napadlo niekoľko centimetrov nového snehu. Najprv sme sa nazdávali,že sa bude lyžovať azda lepšie v čerstvom "prašane". Avšak sneh bol dosť ťažký a tak boli dve hodiny na svahu viac než dosť (aj kvôli termínu odchody z Habovky).
Ak by som mal výlet známkovať, bola by určite vysoká (za umelecký dojem určite). Pri mojej frekvencii lyžiarskych zážitkov by bolo asi odvážne tvrdiť, že o rok idem zas, ale hádam sa okolnosti zmenia a takýchto lyžovačiek bude už len viac a viac.
Comments