túra za túrou

Nevyužiť minulotýždňové počasie, ktoré malo na svedomí "babie leto" by bol podľa mňa zaisto hriech. Žiadny hriech sa nekonal.

"Za desať štyri sa stretneme na Rudnayovej!", znela dohoda. Čas ma síce trošku prekvapil, ale pred sebou sme mali ešte dvojhodinovú cestu vlakom preto som sa radšej nepriečil. Keď som však rano vyskočil z postele o 4:15 SEČ, moje sny o výlete sa začali veľmi rýchlo rozplívať. Bola nám však asi súdené niekam ísť ... vlak mal totiž meškanie 90 minút.
O ôsmej sme už nasadali na ozubnicovú železnicu v Tatranskej Štrbe. (tí chápavejší už tušia kam sme mali namierené:)
Krásne počasie nás ihneď ťahalo do hôr. Za pár minút sme už šľapali cez hustý les nad Štrbským plesom. Pri veľkom šedom kameni sme zabočili doľava a za starou kosodrevinou doprava. Všetci isto vedia, že sme šli na Rysy. Po prvej hodinke sme sa už pozerali nahor otvorenou Mengusovskou dolinou. (fotka)
Pri Chate pod Rysmi sme takmer neverili vlastným očiam. Pochopili sme, že sme neboli jediní s nápadom ísť na Rysy práve v tento ďeň.

Na samotných Rysoch sme sa nezdržali príliš dlho, niežeby sa nám tam nepáčilo, len si tam už nebolo kde sadnúť (samý človek). Tak sme len zakrútili hlavami nad prekrásnym výhľadom a nad českými turistami štverajúcimi sa na vrchol krížom krážom (každopádne nie po chodníku).

Zbehli sme teda späť na Chatu pod Rysmi, kde sme spapali vynikajúcu kapustovú polievku. Po hodnike vylehovania na slnku sme sa pomaly vybrali dole. Čo najrýchlejšie sme popredbehovali motajúcich sa turistov a miernym poklusom sme sa približovali k Štrbskému plesu.
Kvôli pivu sme síce zmeškali spoj do Štrby, smútok nám však zahnalo ďalšie. :) O osmej sme už sedeli vo vlaku do Žiliny. Vynikajúce sme si pospali, stanicu sme nezmeškali ešte aj autobus MHD išiel takmer okamžite po našok prichode. Čo dodať? Asi len že pri najbližšej príležitosti ideme znovu (samozrejme niekde inde).