Pages

Sunday, August 11, 2013

Hrebeňovka Nízkych Tatier za 4 dni

Nízke Tatry som ešte do nášho presunu do Žiliny a následneho sťahovania do Brna poznal z našich pohorí asi najlepšie. V dobe keď som ešte žil v Brezne ma myšlienka hrebeňovky príliš nenadchýnala, predsa len som to mal všetko za domom (takže tam môžem ísť kedykoľvek :). Ako to už ale väčšinou býva, človek si uvedomí čo mal, až keď to stratí - našťastie to nebola v tomto prípade žiadna tragická (či trvalá) strata, a tak sme sa spolu s Lukášom a Maťom rozhodli využiť tohoročné nádherné letné počasie na prechod z Telgártu na Donovaly po červenej značke a teda po hrebeni.

Kto nechce čítať ďalej a chce si pozrieť len fotky, nech pokračuje tu.



 

Vstávanie, cestovanie a ostrý štart

Jednou z koplikovanejších otázok, bola práve otázka presunu zo Žiliny na Telgárt. Túru je potrebné začať čím skôr a preto do úvahy prichádzali len asi 2 spoje z Banskej Bystrici s prestupom v Brezne. Každopádne to pre nás znamenalo nastaviť si budík na 3:15, aby bolo reálne stihnúť autobus o pol šiestej ráno v Bystrici. Našťastie máme kontakty všade, a tak auto nechávame u kamaráta Peťa v Radváni, ktorý nás tiež odváža na ranný autobus.
V autobuse je konečne čas dobiehanie zameškaného spánku. Nie sme tu jediný spachtoši. Celou cestou do Brezna za nami "píli" pán, pravdepodobne dochádzajúci do práce. Autobus na Telgárt z Brezna stíhame úplne v pohode a o 7:45 už vystupujeme na konečnej zastávke. 10 minút nato nás víta hlásenie obecného rozhlasu a my len s ťažkým srdcom odolávame nákupu paradajok a uhoriek od "súkromného podnikateľa z Nových Zámkov", ktorý vraj začína predávať hneď po ukončení hlásenia - začíname šlapať.
Na hrebeň je to takmer výškový kilomenter (Telgárt je vo výške cca 900 m n. m. - náš prvý checkpoint - Kráľová hora v takmer 1900). Lukáš nastolil hneď zo začiatku drsné tempo a len nevoľky zastavuje, aby počkal odpadlíkov. Lesy nad Telgártom sú bohaté na lesné plody - najmä čučoriedky a čím vyššie sa dostávame, tým viac ich tu miestny zberači nechali pre našu konzumáciu. Po krátkom občerstvení pokračujeme ďalej.
Túra mohla skončiť aj oveľa skôr, nebyť Lukášovho bystrého oka, ktoré spozorovalo vretenicu prechádzajúcu cez chodník tesne pred našimi nohami. Snaha odhodiť ju do lesa pomocou paličky sa vretenici vôbec nepačíla a namiesto úteku zvolila pohotovostný postoj, a otočená smerom k nám nam syčaním dala najavo "You shall not pass!". Chalani zvolili miernu obchádzku cez les. Ja som chvíľu počkal - vretenica ustúpila. 


Na Kráľovej holi sme si dopriali čas na oddych (najmä naše plecia protestovali proti nákladu na nich). Po krátkom obede pokračujeme ďalej - je to predsa len začiatok. Prechod hrebeňa ide hladko. Nie je tu veľa prevýšení. Okolo tretej poobede zastavujeme pri útulni Andrejcová. Je tu prameň a my nevyhnutne potrebujeme doplniť zásoby vody. Útulňa je v tomto období často plná a ani tento deň nie je výnimkou. Po krátkej pauze a poobednej kávičke so smotanou pokračujeme k sedlu Priehybka (nášmu dnešnému cieľu). To ale ešte nevieme ako vyzerá chodník na toto miesto. Po hodine predierania sa kosodrevinou zarasteným chodníkom sa konečne dostávame na miesto nášho odpočinku. Našťastie je v okolí ďalší prameň, s vodou teda pre dnešok a zajtra ráno nie je problém. Rozkladáme stany, odnášame obete medveďom (naše tašky s jedlom) na strom vzdialený cca 50 m od nás a ide sa spať.

Priehyba, rúbaniská a nekonečná cesta na Čertovicu

Druhý deň sa zobúdzame opäť do jasného rána. Po kontrole mapy sa zhodneme, že okolo druhej si dáme obed na Čertovici - v tejto chvíli ešte nevieme, ako veľmi sa náš časový odhad líši od reality. Po šoku, ktorý naše nohy dostali prvý deň sa nám len ťažko rozbieha do kopca. Nasleduje prudké klesanie na sedlo Priehyba, kde si robíme kratučku pauzu na občerstvenie. Zároveň sledujeme skupinu asi 7 turistiek baliacich svoj tábor a nadávame si, prečo sme minulý večer nepokračovali o dolinu ďalej. Turistky sa však vyberajú opačným smerom ako my - nikto z nás nedokáže sklamanie skryť. A to nasleduje ešte prudké stúpanie zo sedla späť na hrebeň.
Priebežne sledujeme časové značky na rozcestníkoch. Naše matematicky zdatné hlavy majú s týmito výpočtami dosť veľké problémy. Nie len, že nesedí náš ranný odhad príchodu na Čertovicu, ale ani rozteče medzi jednotlivými smerovými tabuľami akosi neladia. Pokračujeme však ďalej. Zásoby vody sa nebezpečne krátia, preťo dopĺňame energiu aspoň čučoriedkami popri chodníku. Prechádzame Zadnú hoľu a opäť nám nejde do hlavy časový odhad príchodu na Čertovicu - momentálne to vyzerá tak, že obed bude okolo štvrtej...

Po asi hodine šlapania sa dostávame späť do lesa. Chodník je tu často prerušovaný popadanými stromami. Preliezanie s 15 kilovým batohom na chrbte je veľmi náročne. Nasleduje asi hodinová pasáš po rúbanisku. Konečne sa dostávame k útulni Ramža, pri ktorej rozcestník kradne úsmev z tvárí. Dnes asi obedovať nebudeme. Nedá sa nič robiť, na Čertovicu sa dostať musíme. Chodník vedie cez nie príliš pekné rúbanisko, a naša nálada je momentálne pod psa. Viníme predovšetkým časové značky, pomocou ktorých nie je možne reálne túru naplánovať.
O pol šietej sa konečne dostávame na štrkovú cestu vedúcu zo sedla čertovica. Túto pasáž mám prechodenu z detstva na bežkách - cieľ (a jedlo) sa blíži. O šiestej sme na parkovisku v sedle Čertovica.

Víta nás otvorený motorest STIV Čertovica (pracovný názov "U Slováka") nápisom na okne - "Na terase neobsluhujeme, objednávajte na bare, jedno vám donesieme.". Za barom stoja štyri čašníčky (dve z nich vyzerajú, že sú tu len na výlete - čo sa nám neskôr aj potvrdilo). Momentálne sú však voči dvom hosťom sediacim na terase v presile. Objednávame pivo - to sme museli zaplatiť ihneď. Maťo si dáva halušky. Na to mu slečna odpovie: "Halušky si musíte dať minimálne dva-krát". Aj ja si dávam halušky. Druhé jedlo nám prinášajú na stôl zároveň s polievkou - asi aby nám stihlo vychladnúť. Zaujímavé je, že jedlo, narozdiel od piva, stačilo zaplatiť až po jeho príprave.
Toto miesto nás neoslovilo, preto odchádzame pár výškových metrov vyššie. Nad vlek na Čertovici, kde zakladáme tábor pre túto noc. Z pozorovania hviezd nakoniec zišlo - okrem Maťa, ktorý mal na noc nastavený budík, sme to nezvládli a šli sme spať.

Dve chaty, dva vrcholy a poklusom klus

Po 25 kilometroch, ktoré sme prešli obidva predchádzajúce dni, sme si povedali, že tento deň trochu zmiernime - že máme nadbehnuté. Zároveň sme si však neboli úplne istí, či nebudeme nútení zájsť ďalej, kvôli nedostatku prameňov na našej trase. Ranné šlapanie na Kumštové sedlo a ďalej na chatu Gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom bolo príjemné. Slko síce poriadne pálilo, ale už okolo jedenástej sme boli pri chate, kde nás vítal výborný guľáš, pivo a prívetivý personál chaty. Slečna za okienkom sa nás hneď spýtala, z kade ideme, kde sme spali, kam máme namierené. Dozvedeli sme sa tiež, že najbližší prameň je pri útulní Ďurková a aktuálnu predpoveď počasia. Neúspech v balení slečien za pultom sme pripisovali "aróme zblíženia", ktorá nás prenasledovala po dvoch dňoch šlapania v tom istom tričku...


Pred nami bol najvyšší vrchol Nízkych Tatier - Ďumbier a druhý najvyšší - Chopok. To, že sa jedná o top destinácie Nízkych Tatier je vidieť už po ceste k nim. Hustota obyvateľstva v týchto miestach sa začína rapídne zvyšovať. Na Ďumbieri posedíme len chvíľočku, potrebuje sa dostať až za Chopok. Cestou k Chopku stretáme množstvo podivuhodných stvorení v botaskách a sandáloch (poniektorí s igelitkou v ruke) - nie je to však nič oproti tomu, čo sa deje na Kamennej chate pod Chopkom (a na Chopku samotnom). Pod Chopok je dovedená nová kabínková lanovka z Jasnej, čo sa podpísalo aj na množstve návštevníkov chaty. Na chopku stretávame stvorenie v Tatrách veľmi vzácne - slečny v letných šatách a balerínkach, teperiace sa po kamenných schodoch až na vrchol.
Nedá sa inak - musíme ísť z odtiaľ preč. Posedíme pri polievke na Kamennej chate, a ideme smerom k Derešom.
Hneď po odchode z chaty sme si  všimli tmave mraky zbiehajúce sa nad Chopkom a celkovo nad Tatrami. Nie je veľké prekvapenie, pre dnešok boli vyhlásenie výstrahy pred búrkami pre celé Slovensko. Pokračujeme však ďalej, aby sme sa od búrky čo najviac vzdialili. Keď sa však začína zmrákať aj pred nami rozhodneme sa zísť z Krížskeho sedla po magistrále do lesa a znížiť tak nebezpečenstvo, že nás čosi trafí. Takéto nebezpečenstvo očividne vôbec neregistruje rodinka kamzíkov pasúca sa na hrebeni asi 10 m od nás (tesne pred Krížskym sedlom). Opäť sa rozčulujeme nad nesprávnymi časovými údajmi na tabuľkách.

Po asi hodine cesty zo sedla sa zastavujeme v lese a hľadáme miesto na stanovanie. Keďže ale je len 5 hodín a mraky sa pomaly trhajú, rozhodli sme sa, že dnes ešte pôjdeme ďalej k útulni Ďurková. Unavení, sa vraciame späť na hrebeň.
Hneď po prekonaní prvého vrcholu, ktorý nás delí od útulní sa začína počasie znovu zhoršovať. Pred nami (nad Donovalmi a Banskou Bystricou) sa zbiehajú čierne mraky a za pár minút je už vidieť aj prvé blesky. Vietor naberá na intenzite a my pridávame do kroku. Po výstupe na Chabenec to už nevyzerá vôbec ružovo. Dokonca aj Lukáš mení svoje ustavičné "To je v pohode." na neisté slová o tom, že si musíme pohnúť a "Kde k... je ten Maťo" (Maťo za nami vtedy zaostával asi 10 minúť). Na posledný úsek (na mape cca 45 minút) volíme poklus. S ťažkým batohom to nie je žiadna slasť, ale v niektorých momentoch sa blýska z každej strany (všetky búrky sú zatiaľ vzdialené približne 10 - 15 km), a to nás motivuje dostatočne. Po pár minútach behu to Lukáš vzdáva a pokračuje peši. Nakoniec všetko dobre dopadlo a na útulňu sme došli s rozostupmi asi 10 minúť všetci v poriadku a dokoca ešte pred dažďom. Búrka sa k nám dostala až neskôr večer.
Večer sme ešte rekapitulovali celý deň s párom z Košíc, ktorí šli rovnakou trasou ako my. Takisto sa sťažujú na nesprávne časové údaje, čo nás utvrdzuje v tom, že nie sme až takí pomalí.
Spánok je túto noc trochu obtiažnejší, a to kvôli ďalším 20 turistom, s ktorými tu nocujeme.

Rýchle tempo a olovrant na Donovaloch

Ráno vstávame sami od seba už o pol šiestej. V útulní je teplo a dusno (logicky), preto radšej volíme rýchle raňajky a odchod. Čaká nás posledný úsek hrebeňa a zostup na Donovaly. Tento deň nám už počasie až tak neprialo. Po včerajších búrkach je tráva mokrá a na mnohých miestach vchádzame do hustej hmly. Zamočené topánky nám už derú nohy a všetci to už chceme mať čo najskôr za sebou.
Hneď od rána sme nahodili vysoké tempo a tak sa nám konečne darí dodržiavať časy, ktoré sú značené na rozcestníkoch (trasy v Nízkych Tatrách pravdepdobne značil Chuck Norris). Takmer bez prestávky prichádzame okolo obeda na Prašívú (cez Veľkú a Malú Chochuľu). Po zostupe na Hiadeľské sedlo, už naše nohy odmietajú poslúchať a tak volíme obednú pauzu.






Červená zo sedla vedie cez Kozí chrbát, ten však obchádzame po žltej a a po asi polhodine sa znova pripájame na červenú. Posledné kilometre už ideme len zo zotrvačnosti, v hustej hmle a za silného vetra. Z letargie nás preberá len stádo kráv, ktoré sa vynorí z hmly pri Kečke.



O štvrť na tri sme už na Donovaloch, volíme hneď prvú reštauráciu a dávame si obed. Z "chutného kuracieho mäska" sa vykľuje akási kuracia fašírka miešaná so syrom a tak si vravíme, že skúsime iný podnik (do odchodu autobusu máme ešte hodinu). V druhej kolibe nás "víta" nie veľmi príjemný čašník. Asi si myslí, že chceme len "znesvätiť" ich záchody. Objedávame kávu a pivo. Na to si chceme dať ešte niečo ďalšie. U okolo letiaceho čašníka sa mi podarí objednať len jeden čaj. Keď ho prinesie, Maťo si doobjednáva Kofolu. Čašníka očividne rozčarovalo, že sme si všetko neobjednali naraz a tak dodáva "Ešte niečo?!" - odpoveď je jasná - "Už rašej nič.". (tieto dva podniky pracovne nazývam "U Slováka 2 a 3"). Nuž na turistov tu nie sú zvyknutí.

Friday, May 24, 2013

Cross browser (IE) testing


Určite ste sa už mnohí stretli (pri vývoji) s problémom zobrazenia, či správania webovej stránky v starších verziách IE. Mnohokrát už nie je jednoduché chybu nasimulovať, kvôli novšej verzii (prípadne žiadnej verzii :) tohto "prehliadača" na vašom počítači.

Vďaka môjmu kolegovi Karlovi Žohovi som ale prišiel na veľmi užitočnú stránku, ktorá obsahuje virtuálne image strojov obsahujúcich jednotlivé verzie Internet Exploreru (od 6 vyššie).

http://www.modern.ie/en-US/virtualization-tools#downloads

Jarný výstup na Suchý

Trošku oneskorene, ale predsa pridávam fotky z nášho jarného výletu do Malej Fatry. Počasie ako vidieť vyšlo perfektne. Jediné čo nás trochu zaskočilo bolo množstvo snehu na hrebeni (a ešte nevyšlapaný chodník).
Vrcholová stanica lyžiarskeho vleku pri chate pod Jedľovinou

Na Suchom

Posedenie na chate pod Suchým 
Cesta z hrebeňa

V doline

Hrebeň Malej Fatry