Po niekoľkých rokoch, kedy sme skončili v lete na dovolenke niekde pri Jadrane, sme si minulý rok so Zuzkou povedali, že ďalšia dovolenka musí byť iná. K tomu sa pridal obmedzený počet dní dovolenky, ktoré sme mohli cez leto využiť. Takže sme zvažovali, či vôbec ísť k moru, a aké sú ďalšie možné varianty. Po zavrhnutí niekoľkých iných alternatív sme sa nakoniec rozhodli pre "cyklo" dovolenku v horách, a ako je zrejmé už z nadpisu, v talianskom alpskom mestečku Livigno.
Zastávka v Innsbrucku
Na dovolenku sme chceli využiť 2 české štátne sviatky v priebehu prvého júlového týždňa, preto sme dovolenku plánovalí od soboty do nedele. Až týždeň pred odjazdom sme si uvedomili, že by sme takto zabili celú sobotu cestovaním a tak sme si povedali, že vyrazíme už v piatok po práci a zastavíme sa v niektorom z rakúskych miest po ceste. Do úvahy pripadali asi len Salzburg a Innsbruck. Keďže Innsbruch je k Švajčiarsku (cez ktoré vedie najkratšia cesta do Livigna) najbližšie, zabookovali sme si z piatku na sobotu airbnb v Innsbrucku a v piatok po rýchlom balení sme vyrazili.
Z cesty by som asi vypichol akurát kolóny na nemeckej hranici, kde opäť prebiehajú hraničné kontroly. Je to síce akurát zúženie a spomalenie dialnice a nahliadnutie do auta (za jazdy) ale niekoľko kilometrová kolóna je bohužiaľ realita. Dúfam len, že to takto nebude nastálo.
V samotnom Innsbrucku je naozaj čo obdivovať. Mesto je pomerne malé a dá sa po ňom bez problémov pohybovať pešo (alebo na bicykli, pokiaľ ho máte). Celé historické centrum sa nachádza na niekoľkých uliciach, ktoré sú pomerne blízko pri sebe. Zájsť z centra k rieke Inn je takisto na pár minút. Okrem zaujímavých rakúskych historických domov ozdobených rôznymi vývesnými štítmi nás zaujali najmä výhľady na alpské štíty pri pohľade skrz jednotlivé ulice. Je to naozaj neobvyklý pohľad z mesta, ktorý Innsbrucku dodáva veľmi zaujímavý ráz.
 |
| Nábrežie rieky Inn |
 |
| Nádherné pohľady na alpské štíty pri pohľade skrz ulice |
Nasledovala ešte návšteva výstavy "Audioversum", ktorá vysvetľuje zrakové a sluchové vnemy na veľmi pútavých prípadoch. Nebudem tu rozoberať, čo všetko tam nájdete ale návštevu určite odporúčam.
Do Livigna je to z Innsbrucku ešte asi 3 hodiny cesty, takže sme sa už v našej medzizastávke príliš nezdržovali a vyrazili sme smer Švajčiarske hranice.
Livigno
Kto ste o mestečku Livigno ešte nepočuli, vedzte, že sa jedná o alpské lyžiarske stredisko známe najmä kvôli svojej nedostupnej polohe (do 60tych rokov minulého storočia bolo dostupné len cez niekoľko vysokohorských priesmykov, z ktorých niektoré boli v zime často zavreté kvôli nebezpečiu lávín) a z tejto polohy vyplývajúcej bezcelnej zóne, ktorá sa prejavuje najmä na cenách alkoholu.
Najjednoduchší prístup do Livigna je momentálne cez tunel Munt la Schera vedúci zo Švajčiarska. Tunel je otvorený striedavo smerom do/z Livigna, takže je možné, že si naň budete musieť niekoľko minút počkať. Navyše v sobotu býva kvôli odchádzajúcim dovolenkárom otvorený celé dopoludnie len smerom z Livigna (odporúčam pozrieť si dobu jeho prevádzky na internete).
Cesta tunelom je zážitok sám o sebe, nie je to nič pre klaustrofobikov. Tunel síce pôsobí bezpečne ale v jednosmernom tuneli má človek podstatne stiesnenejší popis ako v tých klasických obojsmerných. Navyše hneď po výjazde z tunelu sa cesta stáča prudko doprava (dodržovať maximalnu povolenú rýchlosť sa vyplatí) a pokračuje po priehradnom múre jazera Lago di Livigno, ktorý sa týči vysoko nad údolím rieky.
 |
| Snehová farma |
Od prejazdu tunelom je to do samotného Livigna len niekoľko minút jazdy popri jazere, popod proti lavínové ochrany na jeho brehu.
Ubytovanie sme opäť rezervovali cez Airbnb, aj keď v samotnom Livigno by asi nebol problém nájsť apartmán aj na klasických stránkach, pretože ubytovania je tu naozaj neúrekom. Celé Livigno sú v podstate hotely, apartmány a veľké množstvo obchodov s luxusným oblečením, hodinkami, kozmetikou a elektronikou (bezdelná zóna). Talianov prichádzajúcich za výhodnými nákupmi tu stretnete najmä cez víkend - vtedy sa zloženie ľudí na hlavnej promenáde zmení z športovo oblečených turistov a bikerov na vyladené, opálené páry v žabkách s papierovými taškami plnými značkového oblečenia.
Ešte by som upozorníl na jednu zaujímavosť - Livigno je svojou nadmorskou výškou (1816 m n. m.) ideálnym miestom pre sústredenia rôznych športových odvetví. Takže nie je vôbec výnimkou, keď na cestách stretnete trénovať niektoré protour cyklo týmy, na bežkárskych tratiach uvidíte behať reprezentácie rôznych krajím, alebo pri kaviarni nájdete opretý S-works bicykel niektorého z jazdcov BoraHansgrohe :)
Ako som naznačil už v úvode, malo sa v našom prípade jednať o cyklo dovolenku. Takže poďme konečne k tým trailom...
Spoznávací trail
Väčšinu nápadov na traily som čerpal zo stránky Trailbusters, na ktorej som našieľ niekoľko veľmi zaujímavých trás spolu s detailným popisom a fotografiami. Prvý deň sme preto vybrali trasu mimo, na ktorej by sme mohli spoznať a obdivovať okolie Livigna a nebol by príliš náročný. Trasa smerovala najskôr po asfaltke do sedla Passo Eira, potom ponad bike park Motollino a potom traverzom po svahu až k údoliu Val delle Mine.
Stúpanie do sedla Passo Eira nebolo po asfaltke príliš náročne. Horšia už ale bola posledná sekcia stúpania popri bike parku Motollino k hornej stanici lanovky. Po krátkej pauze, ku ktorej nás donútilo kaziace sa počasie sme pokračovali traverzom popod vrchol Monte Neve. Aj keď na mape to vyzerá ako rovinka je tu ešte zopár stúpaní, ktoré sú k tomu pomerne technicky náročné (nakoľko cesta je zarezaná do dosť strmého svahu a je plna odvaľujúcich sa kameňov. Výhľady na údolie sú ale nádherné a určite stoja za to. Tesne predtým ako sa začne cesta stáčať doľava a dole do údolia Val delle Mine sa nachádza malá turistická útulňa. Tu by som sa pristavil pri stave v akom Taliani udržujú tieto chatrče - chatrč je väčšinou otvorená a plne vybavená (drevom, kávou, stolom, stoličkami, príborom, ...). Asi je to dané nadmorskou výškou (ale určite aj náturou miestnych) ale očividne útulne prežívajú týmto spôsobom zariadené už dlhšiu dobu. V útulni sme si teda trochu posedeli a zapísali sa do pamätnej knihy a po pár selfíčkach sme pokračovali do údolia Val delle Mine. Ešte rýchle espresso na "salaši" Alpe Mine a potom už len technický zjazd popri horskom potoku, ktorý nás zaviedol až na okraj Livigna. Na to, že mál výlet len približne 15 km sa ale jedná o dosť náročnú trasu, určite sa ju neoplatí podceniť.
Carousello 3000
Na nasledujúce dni vyzera predpoveď počasia veľmi neisto, preto sme sa rozhodli vyskúšať bikepark Carousello 3000 (pre ktorý sme sem v podstate prišli) hneď nasledujúci deň. Pri kúpe lístkov na lanovku sme zistili, že sa nám najviac oplatí kúpiť trojdňový lístok (väčšina lístkov platí pre X za sebou neidúcich dní - pre toto sme zatiaľ nenašli logické vysvetlenie, ale nám to celkom vyhovovalo). V kabínke som sa ešte snažil Zuzke vysvetliť, že to, že pojdeme len z kopca neznamená, že to nebude makačka (čo zanedlho zistila sama). Po asi 15 minútach sme sa dostali až na najvyššiu stanicu lanovky. Z tohoto miesta sa da po pár 100 metroch napojiť na trail Coast to Coast (MTB1) a neskôr na trail S-way (MTB6) čo bol najjednoduchší spôsob ako sa dostať k druhej sedačkovej lanovke a vyviezť sa samotný vrchol Carousello. Celé stredisko Carousello 3000 je v podstate obrovské lyžiarske stredisko. Väčšina kopcov je holých takže výhľady na okolité 4-tisícovky stoja naozaj za to. Z tohoto najvyššieho miesta sa dá pokračovať od začiatku trailom MTB1 alebo po hrebeni k vyhliadke Madonon. My sme si vybrali druhú možnosť a po asi hodine šlapania sme sa dostali až k najjužnejšiemu cípu masívu Carousello, kde sa nachádza ďalšia nádherná útulňa (o čosi väčšia ako ta z predchádzajúceho dňa) z ktorej bolo možné vidieť práve náprotivší svah, ktorý sme traverzovali deň predtým. Trailom MTB1 sme sa nakoniec dostali až k chate/horskej reštaurácii Costaccia, na ktorej sme sa zastavili na obed. Jedlo vynikajúce, espresso lacnejšie ako v centre Brna a čašníci všímaví a milí (možno to len hrali) - tieto prívlastky platili asi pre všetky podniky v Livigno ale po namáhavom dni v sedle Vás potešia o to viac. Na prívítanie (vrchný časník si všimol, že sme tam ešte predtým neboli) sme ešte dotali "Marmot milk" (Svištie mlieko) - dosť silný a veľmi horký bylinný likér podobný našej Becherovke grátis.
Za celý pobyt sme sa teda do Carousella vrátili ešte 2 krát, takže sme si už našli traily, ktoré nás bavili najviac. Sú to hlavne H-Dreak, S-way a Blueberry line, na ktorých sa nabažíte perfektne nakombinovaných klopeniek a vĺn na ktorých sa naučí skákať úplne každy. Blueberry line je navyše oproti ostatným trailom vedená z veľkej časti lesom, takže je to oveľa "prírodnejší" zážitok ako na holých zjazdovkách. Na mnohých trailoch stretnete pasúci sa dobytok (na traverzovacom traily Hairy Cattle dokonca aj dlhosrsté kravy, s ktorými sa robia najlepšie selfíčka). Mne osobne sa ešte veľmí páčil aj trail Roller Coaster (MTB 2) ktorý viedol od chaty Costaccia dolu do Livigna (Zuzka sa páčila vrchná časť, ale na spodnú si kvôli pádu prvý deň až tak neužívala). Ten je takisto navinutý lesom, ale niektoré jeho časti sú kvoli čerstvo vyštrkovaným klopenkám, dosť zradné.
Ešte by som dodal, že traily sa dajú určite zísť aj na normálnom horskom bicykli s prednou odpruženou vidlou (Zuzka ich tak zišla prvý deň, potom sme už požičali celoodpružený bike), oveľa viac si ich ale podľa mňa užijete na celoodpruženom bicykli.
 |
| Jeden z našich dní na Carousello 3000 |
Trenino Rosso - Bernina Express
Aby sme každý deň nejazdili len v Carouselle, rozhodli sme sa (okrem jedného odpočinkového dňa) zájsť aj do neďalekého (cca 30km vzdialeného) Švajčiarska. Údolie, v ktorom sa nachádza Livigno totiž končí sedlom Forcola de Livigno (v zime je vraj uzavreté), ktorým sa dostanete do Švajčiarska za približne polhodinu jazdy autom. Na stránkach Traibusters sme zistili, že hneď za hranicou sa nachádza trasa najvyššie položenej európskej železnice (Trenino Rosso - červený vlak) a tiež stanica Ospizio Bernina, ktorá sa nachádza v Bernskom priesmyku. Z tohoto miesta sa dá na bicykloch zísť až do mestečka Posciavo cez ktoré železnica takisto prechádza. Plán bol teda zísť do Posciavo a z tade sa vrátiť do Ospizio Bernina vlakom. Asi sme ale trochu precenili naše technické zdadnosti, pretože trasa odporúčana na Trailbusters viedla dosť náročným turistickým chodníkom plným veľkých kameňov, na ktorých každý zlý pohym mohol znamenať následný nepekný pád. A aj znamenal, Zuzka bol na zemi asi 5-krát, ja raz - znamenalo to ale že 11km z Ospizio Bernina do Posciavo (z kopca) sme šli asi 3,5 hodiny. O to krajšia ale bola jazda vlakom naspäť do sedla. Trasa vlaku sa zarezáva serpentínami do strmých svahov, často krát sa otáča v tuneli o 180 stupňov aby zase pokračovala o niekoľko výškových metrov vyšie. Časť trasy dokonca prechádza popod jeden z najznámejších švajčiarskych ľadovcov Piz Palu pod ktorým sa náchádza obrovský vodopád a ľadovcové jazero (škoda len, že nám svietilo slnko oproti a pekná fotka sa nám z idúce vlaku bohužiaľ nepodarila). Nasledovalo už len pár selfíčok na Ozpizio Bernina s Piz Bernina a Lago Bianco v pozadí a návrat do Livigna.
 |
| Výhľad z okna Bernina Expressu |
 |
| Budova stanice Ospizio Bernina - 2256 m n. m. |
Skoro "via ferrata"
Aby sme každú deň nejazdili len na bicykli chceli sme pre zmenu vyskúšať aj nejakú alpskú turistiku. Pred pár rokmi sme si pri Lago di Garda vyskúšali prvý krát "via ferrata" takže sme si tentokrát so sebou znovu niesli ferratovú výstroj. V informačnom centre nám pani ochotne ukázala najbližšie zaistené trasy a tak sme sa posledný deň pred odchodom vybrali na Piz Paradisimo, jeden z najvyšších vrcholov v okoli s ľadovcovým údolím pod ním. Väčšia časť túry viedla dlhým údolím Val di Campo popri nádhernom horskom potoku. Keď sme sa ale dostali až k horským jazerám Laghi Valleta značená cesta sa pomaly začala strácať a my sme ďalšje pokračovali len podľa turistickej GPS. Po ďalších cca 2 hodinách sme prišli až na koniec GPS trasy niekde blízko ľadovca pod Piz Paradissimo. Ďalej sme už nepokračovali, pretože sme ani nevedeli kam, a žiadnu "via ferrata" sme v okolí nevideli. Navyše terén tu hore bol dosť náročný a obrovské skaly nahromadené pôsobením ľadovca sa častokrát odvaľovali pod nohami, čo nám robilo pri chôdzi dosť veľké problémy. Takže sme si spravil pár fotiek s výškomerom (dostali sme sa nad hranicu 3000m), zjedli "obed" a vydali sme sa zase naspäť do údolia. Celá túra nám zabrala približne 9 hodín, takže posledné hodiny zostupu už boli pre nohy naozaj utrpením. Po celom týždni jazdenia sa po tejto turistike dostavila aj poriadna svalovica :).
 |
| (pravdepodobne) Ľadovec pod Piz Paradissimo |
 |
| (asi) vrchol Corno di Campo |
 |
| Koníky sa fotiť nechceli |
Cestou z Livigna sme ešte zvažovali aj zastaviť sa v nejakom ďalšom rakúskom meste po ceste, ale kvôli únave a túžbe byť doma v rozumnom čase sme to nakoniec zavrhli.
Celkovo má ale Livigno naozaj čo ponúknuť nie len športovo založeným návštevníkom. Myslím, že v zime budú zážitky z Livigna značne obmedzené lyžovačkou, oproti tomu leto ponúka podľa mňa obrovské množstvo možností na výlety do talianskeho a švajčiarskeho okolia. Určite túto destináciu vrelo odporúčame.
Comments