Keď sme po 13 hodinovej jazde nočným vlakom z Bagkoku dorazili do konečnej stanice v Chiang Mai, jediné na čo sme mysleli, bolo čo najskôr sa dostať na hotel a osprchovať sa. Preto sme zareagovali na jedného z tlupy taxikárov, krorí odchytávali turistov vychádzajúcich zo stanice (vyzeralo to skoro ako uvítací výbor - 20 vysmiatych, mávajúcich chlapíkov) a jedným sme sa za 200 báthov nechali odviezť k hotelu (neskôr sme zistili že štandardná taxa je 40 báthov na osobu).
Hotel sme si našťastie zarezervovali len na jednu noc, s cieľom zistiť, či sa nám bude páčiť a prípadne si rezerváciu predĺžiť. No - hotelová hala teda vyzerala nádherne, akurát sme sa od slečny za pultíkom dozvedeli, že naša izba je v 'budove B'. A ako ste asi pochopili, táto budova je horšia ako budova A. Izba veru nič moc - v kúpeľni zatekalo, umývadlo ledva držalo na stene, celé to vyzeralo veľmi divne a pochmúrne. Ešteže sme sa na ďalší deň mohli z Maninarakorn (áno, tak sa volá - nie je to preklep) hotelu odsťahovať.
Prvý deň sme sa vybrali pozrieť si miestne chrámy, ktoré sú v starom meste takmer na každom kroku. Odbočka k starému mestu Chiang Mai - dá sa veľmi jednoducho odlíšiť od "nového" Chiang Mai, pretože je celé obohnané vodnou priekopou ktorá vytvára (vidieť to najmä na mape) takmer dokonalý štvorec. Nachodili sme toho za tento deň naozaj dosť a tak sme si na večer dopriali ešte thajskú masáž nôh, v ustáve, v ktorom sa učia masírovať bývalé väzenkyne. Masáž to bola úžasná, ešte aj po odchode z Chiang Mai o nej so Zuzkou básnime. S výbornou náladou a ľahučkými nohami sme sa po hodine vybrali k najväčšiemu chrámu Wat Phra Singh.
 |
| Wat Chedi Luang |
 |
| Wat Phra Singh |
Chang Sanctuary
A tu sa dostávame k zážitku, ktorý nás (snáď) poučil na zvyšok nášho pobytu v Thajsku. Pri vstupe do chrámu nás totiž oslovil okoloidúci pán a začal sa nás vypytovať odkiaľ sme, čo plánujeme robiť v Chiang Mai a podobne. Ostrieľaní jedným dňom v Bangkoku sme automaticky čakali, že nám hneď v druhej vete ponúkne nejakú exkurziu, alebo nám bude chcieť niečo predať. To sa však nestalo a nejakú dobu sme s ním ešte konverzovali, až prišla reč na to, že by sme možno chceli vidieť, ako sa tu starajú o slony. Vedeli sme, že je to veľmi chúlostivá atrakcia, pretože nie všetky slonie 'liečebné ústavy' sa k slonom naozaj správajú dobre, a miestni idú po peniazoch aj za cenu psychického alebo fyzického týrania zvierat. Pán nám ihneď vysvetlil, že agentúrne ponuky sloních atrakcií nie sú v poriadku a jediné správne 'sanctuary' je 'Chang Sanctuary', ktoré sa vraj o slony stará poctivo a nedovolia na nich ľuďom jazdiť. Ešte stále neviem pochopiť, aké zatmenie mysle sme mali, keď sme po tomto a ešte jednom podobnom rozhovore pri vychádzaní z chrámu mali, ale exkurziu sme si asi polhodinu na to objednali v kancelárii Chang Santuary pár sto metrov od chrámu. Doma nás však čakala ľadová sprcha v podobe komentárov na Trip Advisor. Tie popisovali úplne rovnaký scenár s okoloidúcim dobrodincom a jeho tipom na 'Chang Sanctuary'. Zároveň ale varovali aj pred programom exkurzie, ktorý vraj za tie peniaze ani nestál. Naštvatí, že sme takto hlúpo naleteli sme sa nakoniec rozhodli, že na exkurziu predsa len pôjdeme, aby sme to mohli posúdiť sami. Ráno nás teda pred hotelom vyzdvihol vodič, ktorý nás mal zaviezť do Chang Sanctuary. Z popisovanej 45 minútovej cesty bolo skoro hodinu a pol trvajúce trmácanie sa dedinkami na korbe starej toyoty (toto jediné je v Chiang Mai štandardom - všetku hromadnú dopravu zabezpečujú upravené pickupy so sedačkami na korbe). Samotný Chang Sanctuary pozostával z pár slamemých prístreškov, záchodov/prezliekární a ohrady s tromi slonicami. So sprievodcom sme najskôr asi polhodinu pripravovali "vitamínovú bombu" pre slonov (zmiešali sme banán, tamarind, soľ, cukor a ryžové semiačka) a potom sme slony asi ďalšiu polhodinu kŕmili banánmi a cukrovou trstinou.
Nasledoval jednoduchý obed a potom skoro trojhodinová pauza. Počas pauzy sa už viacerí účastníci exkurzie začali nudiť a dve Češky, s ktorými sme sa cestou zoznámili sa rozhodli skrátiť si čas prechádzkou. Po pauze nasledovala "masáž slonov v bahne" a potom ich kúpeľ, ktorý nám zabral cca ďalšiu polhodinu. Sprievodca nás potom rýchlo nahnal na korbu auta s vysvetlením, že sa ideme ešte kúpať do vodopádu. Pri odchode okolo tretej hodiny poobede sme už videli prichádzať dalšiu skupinku. Celkovo sme odchádzáli s veľmi rozpačitým dojmom. Slony sme síce videli, ale prístup k nim sa nám nezdal odpovedajúci tomu o aké majestátne zvieratá sa jedná (pre predstavu - kone na farmách u nás doma majú mnohonásobne väčšie výbehy ako tieto slony). Okrem toho podľa nás náplň exkurzie neodpovedala zaplatenej cene - čo sa zo spôsobu akým nás k exkurzii dotiahli, asi dalo čakať.
Wat Phra Doi Suthep a Doi Pui
Po presune na nový hotel a dopísaní hodnotenia Chang Sanctuary na Trip Advisor sme trochu pookriali a začali sme plánovať ďalší výlet. Tentokrát sme sa už nenechali zlákať žiadnou agentúrou a na chrám Doi Suthep sme sa chceli dostať na vlastnú päsť. Chvíľu nám trvalo zistiť ako to vlastne s verejnou dopravou v Chiang Mai chodí. Naše zistenia zhrniem v pár vetách. Po meste sa ponevierajú zdieľané taxíky rôznych farieb (tzv. song-thaew). Podľa ich farby a nápisu na čelnom skle sa dá zistiť, ktorým smerom idú, zastaviť si ich a pristúpiť. Jednotná sadzba je 40 bhátov, teda podstatne menej ako naša cesta zo železničnej stanice. Taxík si môžete zastaviť takmer kdekoľvek, taxikári dokonca často spomalia a zatrúbia, pokiaľ vidia na ulici potenciálneho zákazníka. Pokiaľ nejdete jedným z hlavných smerov, neostáva vám nič iné len cenu jazdy zjednávať. Náš najväčší úspech bolo 120 báthov za cestu pre dvoch s batožinou na letisko. S tým nám ale pomohla pani z 'Here Chiang Mai' hotelu, za čo sme jej veľmi vďační. Späť ale k výletu na Doi Suthep. Z fóra na Trip Advisore sa nám podarilo zistiť, že taxíky v smere Doi Suthep vyrážajú od "severnej brány" a vraj treba mať oči na stopkách a určite si skupinu ľudí čakajúcich na taxík všimneme (šofér totiž čaká na minimálny počet cestúcich, s ktorými sa mu oplatí vyraziť - ostatných postupne priberie cestou). Čuduj sa svete, pri severnej bráne sme naozaj našli skupinu taxíkov a ľudí čakajúcich na ich odjazd. Asi si ani neviete predstaviť našu radosť keď sme zistili, že za cca polhodinovú cestu naozaj zaplatíme len 40 báthov za osobu. Serpentínami vinúcimi sa v svahoch nad Chiang Mai sme sa dostali až k začiatku dlhého schodiska k chrámu Doi Suthep.
 |
| Schody k Wat Phra Doi Suthep |
Ešte by som mal spomenúť, že v Chiang Mai sme boli presne v priebehu osláv nového roku "Songkran" (ešte ho ďalej v texte spomeniem) čomu odpovedalo aj množstvo ľudí na jednotlivých pútnických miestach v Thajsku. Thajci sa totiž na budhistický nový rok schádzajú so svojimi rodinami rozosiatymi rôzne po Thajsku a vyrážajú spoločne za modlitbou na pútnické miesta, ale aj na juh do thajských letovísk. Wat Phra Doi Suthep bol teda štandardne plný turistov a pútnikov a tak sme si ho len krátko obišli a zamierili sme na vyhliadku nad Chiang Mai. Nad mestom sa ale v období okolo apríla často vznáša nepriehľadný smog, ktorý sa tvorí z dopravy a tiež zo spaľovanej trávy (vraj sa to deje najmä koncom thajského leta - teda v apríli a máji). Takže sa nekonali žiadne nádherné panoramatické fotky a po pár minútach sme sa vrátili späť na parkovisko pod Doi Suthep.
 |
| Pohľad na Chiang Mai (v smogovom opare) |
 |
| Dievčatko v tradičnom kroji - za spoločnú fotku chceli deti báthy |
Z neho sme sa po občerstvení vybrali súkromným taxíkom na Bubhing Palace (zimné sídlo thajského kráľa) a dedinku Doi Pui (známi skrz ich ručné výrobky). Bubhing Palace je zaujímavý najmä svojou rozľahlou záhradou, ktorá určite rozlohou a variáciou rastlín predčí väčšinu európskych botanických záhrad. Budete do nej môcť vstúpiť podobne ako do ostaných thajských chrámov - so zahalenými ramenami aj kolenami (thajci tak vyjadrujú rešpekt voči posvätnému alebo váženému miestu). Dedinka Doi Pui je v podstate len jedna veľká tržnica. Veľa stánkov ale ponúka veľmi zaujímavé výrobky s motívmi špecifickými pre túto lokalitu. Okrem toho je za dedinou ešte pozoruhodná terasovitá záhrada s vodopádom. Celá pôsobí veľmi prirodzene a pokojne - zaujala nás aj obrovská (asi 4m vysoká) rastlina, ktorú máme doma a má ledva 20cm.
 |
| Rastlinka v záhrade v Doi Pui |
Cestou z Doi Suthep do Chiang Mai sme si chceli spraviť ešte malú túru popri menšom chráme s vodopádom, na ktorý sme dostali tip od spolucestúcich z ranného taxíku. Opäť sme sa teda rozhodli uloviť štandarný taxík v smere Chiang Mai a poprosiť ho, aby nás po ceste vyhodil pri chráme Wat Pha Lat. Taxikár nás samozrejme ochotne nahnal do taxíka, ktorý sa nám už ale zdal byť plný. Zuzka sa ešte nejak vtesnala medzi ľudí sediacich na laviciach na korbe, no a mňa taxikár "usadil" na podlahu korby s tým, že nohy mi trčali z taxíka dozadu von na nástupnú plošinu cca 30 cm nad vozovkou. Celú cestu dole serpentínami z Doi Suthep som sa teda rukami aj nohami zapieral tak, aby ma taxikár niekde nevytriasol. Keď som sa mu pri platení pokúšal vysvetliť, že mu plnú cenu nezaplatím, pretože som sedel takmer na nárazníku, nechcel o tom ani počuť a s kamenou tvárou opakoval "40 bath each". Nuž, ako správne mäkkí turisti sme mu zaplatili a pokračovali sme do džungle k chrámu Wat Pha Lat a vodopádu. Z vodopádu toho síce pri tunajších suchách v tomto období už veľa nezostalo, chrám v hustej džungli ale mal určite svoje čaro. Navyše sme nad panorámou mesta videli meditovať mnícha, takže to tomuto miestu dodalo punc naozaj dobrej energie.
Po asi 45 minútovom zostupe džungľou sme došli až na okraj Chiang Mai, odkiaľ sme sa (opäť za štandardnú taxu 40 báthov na osobu!) dostali taxíkom až do centra.
Songkran - oslavy budhistického nového roku
O oslavách budhistického nového roku Songkran sme pred príletom do Thajska čo to počuli, neviem ale, či nás nejaký sprievodca mohol pripraviť na to, čo sa počas 4 dní tohoto sviatku dialo v Chiang Mai (až po príchode do Krabi sme zistili, že oslavy na severe sa od tých južanských značne líšia). Okrem rôznych budhistických rituálov s prípravou výzdoby chrámov a verejných priestranstiev sa totiž oslavy nezaobídu bez obrovského množstva vody, ktorou sa ľudia na uliciach oblievajú. Keď nás na to upozorňoval sprievodca na ceste k slonom, mysleli sme si, že nás len chce len trochu postrašiť a že to asi nebude nič divoké. Po prvom vedre vody, ktoré sme schytali na polootvorenej korbe pickupu takmer všetci, nám došlo, že to s oslavami myslia Thajci naozaj vážne. V praxi to pri prejazde dediniek v okolí Chiang Mai vyzeralo tak, že sa popri ceste rozostavali skupinky detí s vedrami vody a čakali na svoju obeť. Sústredili sa hlavne na turistov, ktorí boli na korbách pickupov ľahkou korisťou. Toto sa dialo už deň pred oficiálnym začiatkom Songkranu. Obchody preplnené rôznymi vodnými delami a vedierkami naznačovali, že nasledujúce dni budú naozaj divoké. Trochu nás upokojoval fakt, že v piatok poobede (prvý deň Songkranu) sme sa mali presunúť na juh do Krabi. Aj ten poldeň neustálej oblievačky ale stál za to. Po centre mesta počas osláv neustále krúžili pickupy s otvorenou korbou plnou detí s rôznymi vodnými zbraňami - najčastejšie však s veľkou nádržou na vodu, z ktorej postupne oblievali okoloidúce autá, skútre a chodcov. Najvtipnejšie boli stretnutia takýchto vyzbrojených pickupov, ktoré sa niekedy podobali mafiánskemu vybavovaniu si účtov vodnými pištoľami. Našťastie sú teploty v tomto období naozaj vysoké (počas nášho pobytu stále okolo 35 stupňov), takže spŕška vody väčšinou až tak nevadila - samozrejme pokiaľ ste mali elektroniku a peniaze v nepremokavých obaloch, ktorými boli ale obchody tiež dobre vybavené. Oslavám Songkranu sa veľmi poctivo venovali aj turisti, ktorí vás niekedy boli schopní naháňať niekoľko desiatok metrov so šialeným výrazom tváre po ulici. Jediný problém s oblievaním sme mali asi pri ceste na letisko, kedy si zavreté okienka na zakrytej korbe taxíku nejaký snaživec na križovatke otvoril a chrstol na nás celé vedro vody. Keby sme nemali nasledujúcich pár hodín čakať vo vyklimatizovanej letiskovej hale, nebol by to až taký problém. Takto sme ale museli na letisku ešte prezliekať náhradné suché veci, aby sme ešte neprechladli. Našťastie k tomu ale nedošlo a do Krabi sme doleteli v poriadku.
Ešte jeden postreh ohľadom spoločnosti Air Asia - u nás jednoznačne vyhrali súťaž o najcool stewardov. Pri nastupovaní prehodili pár vtipných viet s každým cestujúcim - napr. "How do you say 'Hi' in Slovak" (po tom ako sa opýtal Zuzky odkiaľ je), alebo "Sir, do you like bicycles" keď si všimol že mám tričko s cyklo motívom. Atmosféra pred odletom bola tak oveľa uvoľnenejšia a príjemnejšia.
Pokračovať môžete napríklad na ďalší príspevok o Krabi.
Pokračovať môžete napríklad na ďalší príspevok o Krabi.
Comments